Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Prečo Oravci sa od vekov tak nebojácne svetom túlajú?

7. 4. 2012

ob9.jpg

       Po stáročia sa oravskí muži túlajú po svete a rozsievajú „semä“ – myslím tým semeno dobrosrdečnosti nás severanov, v južných častiach sveta. Ich odhodlanie, nebojácnosť a odvaha majú však svoje korene v našej dávnej minulosti. Často sa stretávam s názormi historikov, že severná Orava až do polovice 16.storočia nemala takmer žiadne dejiny. Nechcelo sa mi zmieriť s týmto tvrdením a tak som  začal loviť v kalných vodách informácií o našej minulosti...  a pravda je, ako zvyčajne tak trochu iná.
            
Osídľovanie hornej Oravy prebiehalo o stáročia, ba až tisícročia skôr, ako moje nasledujúce zmienky o udalostiach, ktoré však mali podstatnú zásluhu na trvalom osídlení hornooravskej kotliny. Všetko sa to začalo asi okolo rokov 1371, keď sa Uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký/1342-1382/stal aj poľským kráľom a jeho dcéra poľskou kráľovnou. Matka Ľudovíta I. bola sestrou poľského kráľa Kazimíra III. Veľkého/1333-1370/. Napríklad v tomto roku z poverenia kráľa Ľudovíta založili na území Tvrdošína nové mesto, ktoré sa malo volať Bingenstadt, ale čoskoro dostalo slovenské meno Trstená. Posilnením vzťahov Poľska a Uhorska, na základe týchto rodinných zväzkov sa prejavilo v hospodárskej oblasti. Cesta spájajúca Budín - hlavné mesto Uhorska, s hlavným mestom Malopoľska Krakovom, veľmi ožila a pozornosť sa obrátila na hlavnú tricesimálnu stanicu Tvrdošín a jeho okolie. Z týchto historicky podložených udalostí vyplynulo aj postupné osídľovanie hornej časti Oravy valachmi z ukrajinsko-poľského pohraničia. Keď 6. marca 1474 na Kvetnú nedeľu v Ružomberku kráľ Matej potvrdil staré práva valachov, podľa ktorých sú oslobodení  od dane a mýta, nekonajú roboty pre zámok, oprávnení sú slobodne pásť stáda na území kráľovom, to bolo ako sa hovorí, to „pravé orechové“ pre osadenie sa na tomto území, kde samé výhody plynú? Roveň, ktorá bola veľkým močiarom, začínala byť domovom prvých osadníkov. Statnosť a nebojácnosť junáckych valachov, boli vlastnosti predurčené na ochranu kráľovskej cesty od lúpežníkov a zbojníkov. Preto im bolo prísne nariadené ozbrojiť sa kušou, prakom a tou zbraňou povinnosť chrániť pocestných a kupcov. Keď 15.novembra  1494   Turzovci a Fuggerovci založili náš  prvý   kapitalistický  podnik "Spoločný uhorský obchod", Oravou tiahli čoraz početnejšie kupecké karavány. Bol to  podnik, ktorý v tom čase nemal vo svete obdobu. Zamestnával  okolo 2000 ľudí  a ovládol svetový  obchod s meďou. Meď sa vozila cez Tvrdošín do Poľska. Olovo, ktorého bol u nás v 16. storočí nedostatok, bolo totiž nevyhnutnou prísadou pri tavení medi a striebra. V Poľsku sa olovo ťažilo v baniach pri mestečku Olkusz neďaleko Krakova a odtiaľ sa aj značná časť jeho produkcie vyvážala do hutných podnikov na okolí stredoslovenských banských miest. Hlavná trasa vývozu tohto dôležitého banského produktu viedla z Olkuszu cez Krakov a Nový Targ do Tvrdošína, odkiaľ pokračovala údolím Oravy do Ružomberku a odtiaľ nakoniec cez Šturec alebo údolím Turca do stredoslovenských banských miest. Nebojácni valasi, ochrancovia početných karaván, presvedčili svojimi schopnosťami a nadobudli rozsiahle slobody a právomoci, v súvislosti so strážením severných hraníc a obchodnej cesty vedúcej hore Oravou cez tridsiatkovú colnú stanicu v Tvrdošíne smerom na dnešnú Zubrohlavu a Polhoru na sever, do Poľska. Na to poukazuje i stará mapa z konca 15. storočia, ktorú nakreslili soľní komisári, keď skúmali soľné pramene pod Babou horou. Na tejto mape bola zakreslená osada, bez mena a neskoršie dostala meno „mestečko“, z čoho sa vyvinulo Námestovo. Takže mylné boli moje znalosti, že v našom mestečku Námestovo sa započal život na základe prvej písomnej zmienky z roku 1557. Kedy však začali valasi z Námestova sprevádzať početné kupecké karavány po kráľovských cestách nevedno, ako sa už asi nikdy nedozvieme, ktorí z týchto starousadlíkov Námestova, ako : Paulus Serenyak ; Romanus Zacsik ; Jacobus Kraszulya ; Martinus Sztancsek ; Andreas Belka ; Mathias Cservienka ; Michael Siposs ; Martinus Krsak ; Martinus Tomkolcsik ; Andreas Zarustyak ; Joannes Zacsik ; Andreas Zarustyak ; Thomas Frastya ; Paulus Kubiricsak ; Joannes Szopcsak ; Georgius Kubiricsák ; Andreas Danielacsik ; Michael Jurinak ; Joannes Simrak ; Michael Kocsutyak ; Michael Motastyak ; Thomas Kubany ; Mathias Hapanesik ; Andreas Hrcska ; Jacobus Mikusicsak ; Andreas Kubiricsak ; Joannes Kovács ; Andreas Madlenak ; Michael Kadlecsik ; Joannes Ulicsny ; Mathias Szpircsak ; Michael Gencsik ; Thomas Pascsik ; Mathias Gemzik ; Jacobus Drobnik ; Georgius Gyardlik ; Michael Gemzik ; Adamus Choly ; Adalbertus Czklar ; Michael Chamula ; Martinus Svecz ; Paulus Svecz ; Sebastianus Kubiriczak ; Andreas Motostik ; Thomas Czepik ; Andreas Pavfcsik ; Mathias Huszarcsik ; Thomas Tomasicza ; Simon Hrabek ; Michael Kolada ; Andreas Gymnak ; Martinus Pafcsik ; Georgius Hrobarik ; Andreas Szlepcsak ; Georgius Medviedik ; Martinus Durkalik ; Georgius Krupcsik ; Martinus Szmatana ; Mathias Kalamuka ; Adalbertus Bracha, ktorých mená som vyčítal z prvého daňového sčítania v Uhorsku z roku 1715, mali za predkov statných ochrancov našich hraníc. Ale pri spomienke na môjho starého otca Kubiridžáka/ Kubiricsak/, ktorý bol aj vo vysokom veku chlap ako hora, dnes už nepochybujem o predkoch našich predkov – statných valachoch, ktorí v dávnej minulosti prevádzali a ochraňovali karavány kupcov, cez nebezpečné údolie hornooravskej tundry. Kto si myslí, že týmto údolím v prvopočiatkoch tiahli karavány koní, nech si nechá zájsť túto predstavu a nech sa mu v mysli vyjaví obraz ťažko naložených mulíc, ktoré mali na sebe vaky so soľou. Kone s vozmi prišli neskôr pri doprave medi. Dnešná riečka Polhoranka sa kedysi volala Slaná rieka a nevedno, či názov vychádza v spojitosti s objavením slaných prameňov na Slanej vode, alebo z tejto starobylej soľnej cesty, ktorá sa popri riečke tiahla. (Žeby sa z tých vakov toľko soli vytriaslo, že riečku zasolili a Slanou ju pomenovali?) Takto sa aj valasi z Námestova postupne priúčali kupeckému remeslu. Zistili, že za ochranu dostávajú málo peňazí a tak neskôr si začali tvoriť svoje prepravné skupiny a za vyššie poplatky prevážali tovar svojimi vozmi. To už nebolo ďaleko od myšlienky „vykonávať kupecké remeslo samostatne“. Už vedeli dosť toho o svete, reči sa priučili a tak sa postupne odvažovali na ďaleké cesty sami. Veď kto si myslí, že naši chýrni plátenníci sa po svete rozbehli len tak z dňa na deň, veľmi sa mýli. Táto vlastnosť sa u nich dedila po stáročia, aby sa takto mohli rozbehnúť nebojácne po Uhorsku a ich cesty do Slavonie, Bulharska, Moldavska, Sedmohradska, Paletíny a Egypta, Chorvátska, alebo až na Krym boli cestami, ktoré boli dôležité, aby Oravci prežili. Orava vždy bola neúrodná a nestačila uživiť také množstvo ľudí.
Ale to už je iný príbeh.
    Odhalením týchto črepín z našej minulosti nám dáva možno odpoveď na otázku, „Prečo Oravci sa od vekov tak nebojácne po svete sa túlajú?“. V čom sa minulosť líši od prítomnosti? Koľko oravských mužov je po robotách vo svete v dnešnej dobe, aby uživili svoje rodiny?  Ako sa nám tie dejiny pekne opakujú... !
Miroslav Hajdučík
Zdroj informácií:
Štefan Šmálik – kňaz a historik

http://namestovo-orava.webnode.sk/dejiny/scitanie-obyvatelov/

 
Reklama