Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Prvá diecéza v Strednej Európe.

6. 4. 2012
V júni 880 bolo zriadené nitrianske biskupstvo ako prvé v Strednej Európe. Ale treba si objasniť, čo k tomu predchádzalo. A tu historik dostáva akýsi závrat, lebo stopy ho vedú až k samotnému počiatku kresťanstva. Každá krajina, každý národ má , ba aj jednotlivec , - sub specie aeternitatis – takú hodnotu, ako sa zachová voči posolstvu Kristovmu, či ho prijme a či ho odmietne. Vonkajšie peripetie politických udalosti ak aj zásah slobodnej vôle panovníkov a jednotlivcov vytvárajú dramatické zvraty v v dejinách národov. Vieme, akými otrasmi prešlo Slovensko za jedenásť stáročí medzi rokmi 880 – 1980. Ale čo bolo predtým? To je už nie také známe a preto vo svojej prednáške chcem sa toho dotknúť a tým vynikne aj dôležitosť a význam roku 880. Slovensko nie je nejaká geograficky zastrčená postranná krajina, aby bolo potrebné deväť stáročí, kým by sa zoznámilo s kresťanstvom. Sú mnohé európske národy, ktoré mali hodne ďalej od Jeruzalema, do Ríma a do Carihradu, a predsa sa kresťanstvo k ním dostalo skôr. Príčinou toho je najmä mimoriadne zemepisné položenia Slovenska na najrušnejšej dejinnej križovatke euroazijského kontinentu.
Roku 10 pred Kristom založením provincie Panónie Rimania posunuli hranice svojej ríše k územia Slovenska. Zmluvou medzi Tiberiovim synom Drúzom a kvádskym kráľom Vanniom z roku 20 - teda v čase pozemského života Ježišovho – slovenské územie bolo tesne pripútané k rímskej ríši ako „Devín“. Nitra, po írsky „nathir“, po walesky „neidir = had“ , hadovito sa vinúca rieka. Torysa, po írsky „dorus = dvere, brána“ (blízko nej je Branisko a Antiqua porta do Vislanska). Hornád, po kornwalsky „horn“ = železo. (Železné ložiská v Rudňanoch). Mestá: Komárno, po írsky „compar“ = sútok riek. Letanovce po írsky „lethan“ = široký, názov pre veľké mesto, ako v Gálii Letanobriga; na Kláštorisku bolo keltské oppidium. V blízkosti je Čingov, kde bola asi vojenská posádka, po írsky „cing“ = vojak. Chotár Spišskej Novej Vsi od Smižian oddeľuje potok Derfín, po walesky „terfyn“, po latinsky „terminus“ = koniec, hranica. Forbasy, po írsky „forbas“ = obsadenie, Maldúr (Podhoraany) = kniežacia pevnosť, ( v blízkosti je Krigovský vrch s bohatými archeologickými nálezmi). Malatina – vyvyšené kniežacie sídlo – v blízkosti Liptovského Starhradu. Po írsky „mal“ = knieža. Salatín posledný vrch Tatier – po keltsky vyvýšená päta (veľkého kolesa Tatier). Sú aj lexikálne reziduá z keltskej reči v slovenčine „mord“ = vražda. Župan, špan, pán (po keltsky „aspena“ = prísaha) sú keltské slová. Z toho vidíme, že slovo pán, ktoeé je aj v češtine a poľštine, je vytvorené na Slovensku. Sem patrí aj názov hraničiacich vrchov po celom Slovensku Magura, po walesky „magwyr“ = stena (3). A tiež aj názov Izra a slova jazero (Isere vo Francúzsku) a Orava pri Západných Tatrách, ako rieka Arva pri západných Alpách.
Okolo roku 48 pred Kristom dácky kráľ Burevista porazil keltského kráľa Kritasira a vyvrátil podunajskú ríšu Keltov. Aj Slovensko na kratší čas ovládli Dáci.
V rokoch 16 – 9 pred Kristom Rimania posunuli hranice svojej ríše až na Dunaj, zriadili novú provinciu Panóniu a hraničili skoro štyristo rokov s územím Slovenska. Okolo roku 10 po Kristu prichádza od severozápadu na Slovensko kmeň Kvádov, ktorý sa postupne usadzuje a podmieňuje si miestne obyvateľstvo ilýrskych Osov v Poipli a keltských Kotinov v stredoslovenskom Rudohorí. Z Nemecka ich priviedol vodca Tudrus. Tu sme pri kolíske slovenského národa. Kvádov síce volali Rimania Germáni, ale neboli to Germáni ako Nemci a Anglosasi, lež obyvatelia antickej Germánie, ohraničenej Baltom, Rýnom, Dunajom a Vislou, pravlasťou Slovanov. Do polabského Nemecka Nemci sa dostali až v XII. storočí po čiastočnom vyhubení Slovanov.
Volali sa Suebi, Suevi, neskúr Suavi. A pravdaže Kvádi, čo aj vysvetľujem pri zameňovaní hlások „k“ a „č“ ako staroslovanské čado – dieťa. V tomto význame slova píše Rastislav Michalovi III.: „ My Slovene prosta čaď – My Slovane sme prosta detva“. Zvláštnym odznakom ich bolo , že chlapi nosili vrkoče ako nedávno Detvanci a že hodnú časť tela mávali odhálenú ako Hronci. Netreba sa moc namáhať, aby sme v Kvádoch nakoniec objavili našich predkov. Dlhý styk s Rimanmi spôsobil, že prevzali mnoho latinských slov: bozkať – basiare, krpec – crepis, usadla – rosalia, múr – murus, murín – murus, haby – kabitus, košeľa – casula, caballus – kobyla, paripa – parhippos, kremeň – cremans a iné. Práve v rokoch, kým územie Slovenska hraničilo s rímskou ríšou, táto sa postupne christianizovala, čo malo vplyv aj na obyvateľov Slovenska. Akási tradícia o kresťanstve u veľkomoravskýc Slovenov sa spomína k roku 870, keď vyhnali nemeckých kňazov a žiadali Hadriana II.:“ Pretože prvej naši otcovia od sv. Petra prijali krst, dajna Metoda za arcibiskupa a učiteľa.“ Sv. Metod nazýva územie veľkomoravské oblasťou „S. Petra“ a varuje nemeckých biskupov, aby neprestupovali „dávne hranice“. Ruský letopisec Nestor píše roku 1110, že Pavol apoštol účinkoval medzi Slovenmi, ktorí „sedaše na Dunajovi“. Toto treba porovnať s tým, čo píše Sv. Pavol Rímanom: „Počnúc od Jeruzalema a zokol vôkol až po Ilýriu rozšíril som blahozvesť Kristovu“. Do kruhu Ilýrie patrila Panónia, susediaca so Slovenskom. Kvádi, ako pomocné vojenské zbory v rímskych légiách, zúčastnili sa obliehania Jeruzalema roku 70, lebo panónske légie aj s federátmi od Carnunta naproti Devínu a od Brigetiona naproti Komárnu boli vtedy odvolané do Palestíny.
V markomanskej vojne Marka Aurélia, ktorá mala epicentrum na Slovensku, veľký rozruch v obyvateľstve rímskej ríše urobila udalosť zázračného dažďa, ktorá sa prihodila na strednom Slovensku roku 179. O nej píšu mnohí súčasní aj neskorší rímsky spisovatelia. Pohanskí autori pripisujú zásah Jupiterovi, kresťanskí autori tvrdia, že udalosť sa stala zásahom božím na modlitbu kresťanských vojakov z Mitilény. Crosius píše: „ Rimania ... s neskúseným a málo početným vojskom, ale s najsilnejšou pomocou Kristovou vydobyli víťazstvo veľmi slávne, akému niet páru v dejinách.“ Udalosť je zvečnená na stĺpe Marka Aurélia na Piazza del la Colonna v Ríme. Na Slovesku pobudlo roku 173 50000 rímskych zajatcov a v zime 179 20000 rímskych vojakov malo obsadené severné priesmyky Slovenska, aby sa obyvateľstvo nevysťahovalo do Polabia k Semnonom, odkiaľ voľakedy prišli. Medi tými Rimanmi už bolo hodne kresťanov, čo malo akiste vplyv na miestne obyvateľstvo. Slovensko sa malo stať rímskou provinciou, ale cisár musel odtiahnuť pre vzburu do Sýrie a Palestíny, kde sa zase stretol so židmi a zvolal: „ Ó Markomani, Kvádi a Sarmati, konečne som našiel iných ľudí, ešte nespokojnejších ako vy!“ Zomrel náhle vo Viedni – Vindobona na mor roku 180.
Rimania ešte dlho žijú v rozpomienke na túto markomanskú vojnu na Slovensku. Tertulián hovorí s bázňou o Markomanoch a Kvádoch ako o anjeloch záhuby poslaných Bohom ako pomstiteľom.. Origenes ich už vidí ako budúcich kresťanov, ktorí obrodia svet novou krvou. Najmä na Slovensko sa vťahuje, čo píše Tertulián roku 196 v spise proti Židom: „ Na týchto všetkých miestach kraľuje Kristovo meno... Pred ním sú brány všetkých miest otvorené... Rimania ochrannými pevnosťami opevňujú svoju ríšu, ale cez tieto národy (Sarmani, Dáci, Germáni – to jest Kvádi – a Skýti) nemôžu moc svojej ríše rozšíriť, no Kristovo kráľovstvo je už uctievané od všetkých národov... Nepochybuj o tom, čo tvrdíme, lebo vidíme, že veci sa majú tak.“ Vzťahuj sa to isté na Slovensko tak, ako M.Aurélius za svoje víťazné boje na Slovensku bol 15. októbra 172 poctený titulom Germanicus. Že je to jasná narážka na územie Slovenska, vidno z antitézy: „pred Kristom sú otvorené brány všetkých miest a nijaké brány nie sú pred ním zatvorené... zatiaľ čo Germáni doteraz nedovoľujú, aby sa preniklo cez ich hranice.“ Mier Kvádov s cisárom Commodom z roku 180 obsahoval totiž klauzulu , že Rimanom z teritória kvádskeho územia bude patriť len 14 km pás na sever od Dunaja kvôli bezpečnej plavbe lodí.
Po Déciovom prenasledovaní za pápeža Kornélia (251 – 253) bola v Ríme synoda biskupov ohľadom toho , ako postupovať s odpadlíkmi, ktorí sa hlásia o prijatie do Cirkvi. Na synode sa zúčastnili aj aj biskupi z Panónie. Preto je zaujímavé, že sa tam spomínajú aj biskupstvá v tesnej blízkosti Slovenska: Successus z Brigetiona naproti Komárnu, Sucendinus, biskup z mesta Carpis, teraz Dunabogdány a tiež biskup z Agrie, čiže Jágra – Eger. Spomína sa aj biskup zo Subury. Snáď v tom názve sa skrýva staré meno Nitry – Zobor, kde bolo v tom čase silné opevnenie. Kvádske kráľovstvo malo totiž v Nitre sídlo, ako to vidno zo spomenutého údaja k roku 357.
K časom Diokleciána sa viaže úcta Sv. Kvirína, biskupa v Siscii – Sisaku, ktorý bol umúčený 4.júna 309 v Sabarii – Szombathely. Je mu zasvätený kostol v Revúci. Snáď Kurimany nesú jeho meno hodne skomolené, čo poukazuje na starobylosť názvu. Podivné je, čo píše vizitácia spišského prepošta Jána Sigraya z roku 1700: Farnosť Smižany, druhá filiálka Kurimany alebo villa Quirini. Kostol prastarý na zrúcanie. Podľa podania založil ho Sv. Kvirín, biskup.“ Tiež by nás zaujímalo, aký to bol mučeník pochovaný na bratislavskom hrade v kostole Najsvätejšieho Spasiteľa, o ktorom píše Inocent III. 24 apríla 1204 kráľovi Imrichovi, keď tento prekladal kapitulu s prepošstvom do vnútra mesta: „Postaraj sa, aby telo blahoslaveného mučeníka, ktré odpočíva v spomenutom chráme, neostalo bez patričnej úcty!“ Udalosti, ktoré sa odohrávali v rímskej ríši, mali ozvenu aj na Slovensku, lebo akiste mnoho kresťanov utieklo na kvádske územie, aby sa vyhli prenasledovaniu.
Neblahé bolo zavedenie arianizmu do Panónie. Do susednej Ilýrie dal do exilu cisár Konštantín Veľký Ária, ktorý si získal niektorých z okolitých tamojších biskupov. Ursacius v Singidune - Belehrad, Valens v Murze – Osjek. Znám sú štyri poloariánske formuly sirmijské – Mitrovica, ktoré sa vyhýbali výrazu „ consubstantialem Patri“. To spôsobilo, že národy, ktoré sa so súhlasom cisárov usadili v Podunají, akoboli Ostrogoti, Vizigoti a Vandali, stali sa tuhými ariánmi. Tieto spory sa preniesli aj do kresťanských obcí a Slovensku, kde také boli. V okolí Komárna sa našlo deväť kresťanských pomníkov z tých čias. Aj na Spišskej Kapituli možno nájsť stopy po antickom kresťanstve v procesionálnej kaplnke Panny Márie, kde sa konala procésia na Hromnice, rátaná podľa prastarého spôsobu, nie od Vianoc, ale od epifácie, to jest 14. februára. Spišská nadávka „ty herán!“ je azda ďalekou ozvenou sporov katolíkov s ariánmi.
Tiež je pozoruhodná úcta iného panonského svätca Sv. Martina Tourskeho. Narodil sa síce v Panónii, ale jeho starý otec Florus bol ešte barbarským kniežaťom spoza Dunaja. A tu stopy vedú na Spiš, kde je prastará úcta tohto svätca. Po vpáde Hunov Kvádi utvorili zväz s Hunmi, ale spišskí Kvádi Suevi uzatvorili zväz s ariánskymi Vandalmi a prešli roku 409 . Podľa Izidora odchádzali od Suevskej hory (Tatier) do Španielsky. Tam založili kráľovstvo s hlavnými strediskami Oviedom a Bragou. Boli zväčša pohania , pd vplyvom Vandalov, ktorí sa usadili južnejšie, prijali ariánizmus. Ale roku 569 ich navštívil druhý Martin , tiež z Panónie, ( širšie vzaté) zaiste ich rodák, veľký ctiteľ Martina Tourského a priviedol ich do katolíckej Cirkvi., keď na prihovor Sv. Martina sa uzdravil princ Miro, syn kráľa Teodomira. Martin Dumský v bazilike mesta Bragy zostavil na počesť Martina Tourskeho nápis v hexametroch, kde vypočítava národy, ktoré poučoval Sv. Marin. Medzi nimi spomínal aj Slovanov:
Alemanus, Saxo, Loringus,
Pannonius, Rugus, Sclavus, Nara, Sarmata, Datus,
Ostrogothus, Francus, Burgundio, Dacus, Alanua,
Te duce nosse Deum gaudent.
Koncom IV. storočia Paulus diakon spomína, že markomanská kráľovná Britigil požiadala Sv. Ambróza milánskeho, aby poslal do jej krajiny vierozvestcov. Nitriansky biskup Vurum (1827 – 1838) v dejinách nitrianskeho biskupstva tvrdí, že táto kráľovná sídlila v Nitre a že jej potom Ambróz poslal za biskupa do Nitry svojho učeníka Sunniassa, ale sám Vurum priznáva, že na to nie sú priame doklady. Markomani síce sídlili v českých krajoch, ale tieto mená sa aj zamieňali.
Ako sme videli u Martina Dumského, veriaci pestovali styky medzi sebou a putovali najmä do svätej zeme. Ku roku 500 spomína sa pri Betleheme veľký kláštor Sv. Teodija Cenobiarchu s veľkou nemocnicou a štyrma kostolmi. V prvom sa slávila bohoslužba slova pre Grékov, v druhom pre Arménov a v treťom pre Slovanov (in secunda genus Bessorum sua voce communi Domino fundebat preces – hagiografovia ich jednomyseľne považujú za Slovanov). Bolo to ešte hodne pred Cyrilom a Metodom.
Roku 568 nastala pohroma pre kresťanov v Podunajsku. Avari tam vytvorili kráľovstvo, ktoré vyničilo kresťanské strediská. V roku 579 sa ešte spoína Scarbantia – Sopron na synode v Grado. V roku 582 zaniká najslávnejšie biskupstvo podunajské Sirmium.
Keď Karol Veľký potlačil okolo roku 800 Avarov, pričom mu pomáhali aj obyvatelia Slovenska, teraz už zvaní Sloveni, pripravila sa pôda pre znovu pokresťančenia Podunajska. Jeho meno ako voľakedy Cézarovo vošlo do jazyka na označenie neodvislého panovníka – kráľ. Ľudovít Janota v knihe Staré hrady uvádza správu nejakej starej kroniky, že, keď vojsko Karola Veľkého obkľúčilo Nitru, knieža Samoslav sa vzdal Karolovi a prijal podmienky mieru, uznal nadvládu Frankov nad Slovenskom, ktoré sa stalo ako sídelné kniežatstvo ich lénom. Súčasne prijal kresťanstvo s celým národom. Pri tom spálili n ahrade nitriansku sochu Perúna a na Zobore Svantovíta.
Už roku 796 niekde na brehoch Dunaja bola synoda, kde bol pasovský biskup, salzburgský a akvílejský patriarcha. Ceôú Panóniu pridelili Salzburgskému biskupovi Arnovi, ktorého hneď povýšili na arcibiskupa. Karolov poradca Alkuin vypracoval plán na pokresťančenie Panónie. Katechumenát trval týždeň, dva. Bolo treba vedieť Otče náš, Verím, Desatoro, o hriechoch , o čnostiach, o odplate a treste. Krstilo sa v hociktorú dobu. Takto sa postupovalo aj na Slovensku, kde účinkovali nemeckí a írski misionári. Z tejto doby môžu byť patrociniá Sv. Gála, ako je v Nižnej , čiže v Nižnom Tvrdošíne, v Žaškove, v Komjatnej a v Turanoch, teda na ceste spájajúcej Nitru s Povislím. V Nitre je to zase kult Sv. Emerama a Hypolita z Bavorska a Rakúska.
Veľkomoravská ríša je vecou eminentne slovenskou. Jagič pokladá za jej jadro Slovensko a tú časť Moravy, kde bývajú moravskí Slováci, ktorí si vyše tisíc rokov zachovali spomienku na etnickú príslušnosť k Slovákom. Mesto objavené pri Mikulčiciach s veľkým počtom sakrálnych a svetských budov bolo na ľavom brehu Moravy a bránilo slovenské zázemie od západu. Keď roku 890 cisár Arnulf sa chcel stretnúť so Svätoplukom, ktorý cestoval domov od pápeža Štefana V., zišli sa na Omuntesberchu – Amandhegy, ktorý je hodne na východ blízko Györu, čo naznačuje, že hlavné mesto, kam sa Svätopluk poberal mohlo byť iba Nitra. A tak to bolo od Pribinu, Keď Mojmír zosadil Pribinu, neodišiel niekam na Moravu, ale zasadol si v Nitre. Aj Svätý Metod sa musel tam hlavne zdržiavať, Že prečo Ján VIII. Nevymenoval jeho za arcibiskupa nitrianskeho, bolo to preto, že on mal titul slávneho biskupstva sirmijského, ktoré bolo niekde na čele celého Ilyrika a ktoré chcel teraz pápež v osobe Sv. Metóda vzkriesiť. Tým by sa bol vytvoril významný medzičlánok medzi cirkvou západnou a východnou a keby dielo Metodovo nebolo bývalo zmarené vinou necirkevne zmýšľajúcich nemeckých biskupov, možno by nebolo došlo k východnému rozkolu. Za arcibiskupa sirmijského a za súčasne legáta v slovanských krajoch vymenoval Metoda už Hadrián II. V zime 869/870. A tak v júni bulou Industriae tuae Ján VIII. Pridáva mi sufragána s titulom nitrianskeho biskupstva na návrh Svätopluka: „Kňaza, menom Vichinga, ktorého si k nám poslal, vysvätili sme ako zvoleného biskupa cirkvi nitrianskej a prikázali sme mu, aby svojho arcibiskupa Metoda vo všetkom poslúchal ako to sväte kanóny učia.“ Pápež si tiež žiada poslať iného kňaza alebo diakona, aby ho mohol vysvätiť pre inú diecézu. Potom by mohol arcibiskup Metod spolu s dvomi biskupmi svätiť ďalších biskupov pre iné diecézy. V tom teda má Nitra a slovenský národ primát medzi všetkými stredoeurópskymi národmi.
Druhá vec, v ktorej Slovensko, tuná spolu s Chorvátskom má primát , je to, že Ján VIII. Berie vnuknutia božej milosť opovrhol si s inými vládcami tohto sveta, z najvernejšej lásky si ho spolu so svojimi vznešenými vernými mužmi a s celým ľudom svojej ríše vyvolil blahoslaveného Petra, knieža apoštolského zboru a jeho námestníka a patróna a pomocníka i ochrancu vo všetkom a skláňajúc šiju pod ochranou jeho a jeho námestník so zbožnou mysľou túžiš s pomocou božou ostať najoddanejším synom d smrti.“
Obidve tieto výsady: zriadenie hierarchie a vzatie pod ochranu Svätého stolca rímskeho dostal od pápeža Silvestra II. Sv. Štefan Uhorský o 120 rokov neskoršie, a to skoro v tých istých miestach. Tento slovenský precedens nebol ešte historikmi ocenený. Tiež ostatné európske štáty ako Anglicko a iné nasledovali príklad Svätoplukov a dávali sa pod ochranu rímskeho stolca.
List Jana VIII. Z roku 850 je tak veľkoryso koncipovaný, že jeho myšlienky majú ozvenu až na II. Vatikánskom sneme: „Ani viera, ani náuka nijako neprekáža či už omše spievať v tomže slovienskom jazyku, či čítať sväté evanjelium alebo sväté čítanie Nového alebo Starého zákona správne preložené a vysvetľované, či prespevovať všetky iné modifikované pobožnosti.“ A ozvena II. Vatikánskeho snemu: „Keďže pri svätej omši, vysluhovaní sviatostí alebo v iných častiach liturgií môže byť pre ľud nezriedkavé veľmi užitočné používanie rodného jazyky, možno mu dať viac miesta predovšetkým v čítaniach , upozorneniach a niektorých modlitbách a spevoch.“ To je zas ďalší primát našej vlasti.
Ešte jeden primát, alebo skôr dejinné poslanie do budúcnosti čítame v liste Jána VIII. Svätoplukovi: Ku schváleniu bohoslužobného jazyka slovienskeho dodáva: „A keď sa tebe i tvojim veľmožom páči počúvať omše radšej v latinskom jazyku, prikazujeme, aby sa pre teba omšové obrady odbavovali po latinsky.“ Tým je už vopred naznačená veľká pestrosť nielen liturgického biritualizmu, ale je tu skoro prorocky načrtnuté zvláštne dejinné poslanie slovenského národa – ekumenizmus. Podľa dekrétu o ekumenizme jedným z hlavných cieľov II. Vatikánskeho snemu je obnova jednoty medzi všetkými kresťanmi. Rozštiepenie kresťanov sa zjavne protiví vôli Kristovej, je na pohoršenie svetu a prekáža hlásaniu evanjelia každému stvoreniu. Najnovšie Pán časov vzbudzuje medzi rozdelenými kresťanmi ducha skrúšenosti a túžbu po zjednotení všetkých kresťanov. Toto hnutie, ktoré je viatím Ducha Svätého, badáme tak v lone katolíckej Cirkvi ako aj medzi odlúčenými bratmi. Ani my Slováci nesmieme stať stranou od ekumenického pohybu, ba práve my máme byť v jeho popredí, lebo ekumenizmus je našou národnou úlohou, ktorú máme pred Bohom splniť. Tak isto ako jednotlivec má vyplniť úlohu, ktorú mu Prozreteľnosť určila, tak aj národy majú splniť Bohom im naznačené poslanie. Mnohé krajiny majú nastolený problém ekumenizmu, alebo ho majú len dvojstranne ako Nemci, alebo v rámci štátu ale medzi viacerými národmi, ako v Juhoslávii a v Poľsku. Ale v slovenskom národe ekumenizmus je možno povedať trojrozmerný, čiže vo vzájomnom vzťahu všetkých troch kresťanských smerov: katolíkov, východných kresťanov a protestantov a to v rámci jedného národa, čo je svetový unikát! Tým dostáva slovenský ekumenizmus pestrosť a plnosť mnohostrannej problematiky. Kladie sa pravda otázka, či slovenský národ bude sa vedieť zhostiť tohto svojho poslania a vysporiadať sa čestne s tak zodpovedným postavením v kresťanskom svete, stojac nielen na zemepisnej križovatke Európy, ale aj na križovatke náboženských kresťanských smerov.
(dva nečitateľné riadky)
... jedného februárového dňa v Ríme: „ Pane Bože môj, ... zachovaj verné ti stádo, nad ktorým si ustanovil mňa nehodného sluhu svojho... všetkých spoj do jednoty, učiň ho ľudom označeným v pravej viere a v správnom vyznávaním ... spravuj ich svojou mocnou pravicou , schovaj ich pod ochranu Tvojich krídel, aby všetci chválili a slávili meno tvoje , Otca i Syna i Svätého Ducha Amen
 
 
Reklama